Saharské zápisky 1 – prvý dojem

Aj po niekoľkých rokoch pravidelných návštev revíru bolo čo objavovať a spoznávať.

Niečo nové

Prirodzenou ľudskou vlastnosťou je objavovať, spoznávať nové veci a vyhľadávať nepoznané. Veď práve tejto našej prirodzenosti vďačíme za pokrok a inovácie. Rovnako, alebo podobne je to aj u rybárov. Asi málo kto z nás strávil svoju doterajšiu rybársku kariéru na brehoch iba jedného revíru. Chceme objavovať, hľadať nové výzvy a skúšať sa v rybolove posúvať dopredu. A tak chodievame na nové revíry, kde podvedome alebo aj celkom vedome očakávame nové úspechy, nové zážitky a nové skúsenosti. 

Momenty, ktoré si dlho pamätáme.

Niekedy začiatkom roka 2016, v čase každoročne sa konajúcich rybárskych výstav som už ani neviem po koľký krát riešil otázku návštevy revíru Sahara. Z fotografií a správ od vody som o Sahare vedel už mnoho zaujímavých postrehov, ale nikdy som tam ešte nebol. Moje rozhodnutie stále nejako zostávalo nejednoznačné. Revír niekde v okolí Pardubíc ma lákal, ale predsa len to pre mňa bola veľká vzdialenosť, než aby som tam vybehol len tak, vyskúšať. Možno si mnohí pomyslíte, že píšem akoby o nejakej zahraničnej bájnej vode, kde je potrebné dlhodobo plánovať rybačku a kde sa človek vyberie len zriedkavo. Ale objektívne vzaté by to v podstate pre mňa aj bola zahraničná výprava na ďaleké jazero. Z miesta bydliska to totižto pre mňa predstavovalo cestu trvajúcu viac ako 7 hodín. Áno, za rybami často cestujeme dlho a ďaleko, ale vybehnúť na jednu alebo dve noci, zaiste nebolo schodnou alternatívou.

Tesne pred pustením s vidinou a prianím opätovného stretnutia.

Konečne som sa rozhodol

Niekedy nad vecami tak premýšľame, že až to príliš zamotáme. Úvah už bolo dosť a rozhodnutie bolo prijaté. Začal som plánovať moju prvú rybačku na Sahare. Informácií som mal dostatok, a to od tých najpovolanejších, ktorí priamo na Sahare alebo v spojitosti so Saharou trávia každý deň. Lov na tri udice, dovolené iba nahadzovanie, čln s možnosťou použiť na zdolávanie a kŕmenie, bojovné ale ostražité ryby. Možno nič výnimočné, pomysleli by ste si. Opäť ale musím pripomenúť môj pohľad a moju skúsenosť. Tak napríklad lov na tri udice bol síce príjemnou zmenou, ale keďže som do tej doby navštevoval výhradne mieste a zväzové vody, tak tretiu udicu, tretí navijak, tretí hlásič a podobne, som v tej dobe ešte nemal. Vďaka kamarátom som si všetko potrebné, to „tretie“, zapožičal.

Z pohľadu kŕmenia som síce mal ako takú vedomosť o preferenciách tamojších kaprov, ale zásadné zmeny oproti mojim bežným rybačkám som nechcel robiť. Niekedy je lepšie vsadiť na to, v čo má konkrétny rybár plnú dôveru, čo má osvedčené a teda aj kde má všetko potrebné príslušenstvo, ako pop-up, dipy, boostre a iné atraktory v danej príchuti. Možno jedinou zmenou bolo množstvo kŕmenia, kde dodatočná tretia udica znamenala dodatočné kŕmenie a príležitosť zobrať nejaký iný, tretí druh boiliesu. Z písania je asi zrejmé, že som sa snažil o to, aby som nemal priveľa rôznych druhov, ale skôr dostatočné množstvo z každého typu návnady. Montáže som taktiež neplánoval nejako zásadne meniť, až na výnimku použitia háčikov bez protihrotu. Všetka ostatná bižutéria mohla zostať pre mňa v štandardnom režime. Do tejto chvíle to boli prípravy iba takpovediac na sucho, z domova a pri sledovaní správ o úlovkoch.

„Saharská“ vegetácia.

Cestou necestou

Môj prvý výjazd na Saharu nastal na jar roku 2016. Keďže iných povinností v deň odchodu bolo akosi priveľa, z domu som vyrazil spolu s kolegom až poobede. Bolo jasné, že k Sahare prídeme až niekedy v neskorých večerných hodinách. Smer sme mali jasný a podľa toho nás aj navigácia viedla. Viedla nás tak dokonale, že sme mali možnosť uvidieť aj miestne zákutia, ktoré by sme asi inak ani nenavštívili. A tak sme sa relatívne veľkou dodávkou, v ktorej sme cestovali, ocitli pri akomsi moste cez Labe, ktorého šírka bola vhodná pre jedno osobné auto. Pre nás ale nie. Späť, cúvať a dúfať, že už podobný most nepríde. Hľadali sme, trochu aj blúdili, dúfali, že ďalšie odbočka už naozaj bude tá správna. Nakoniec, niekedy po desiatej večer sme konečne prišli k brehom jazera. Z fotiek mi bola Sahara známa, ale noc decentne zahaľovala jej zákutia, ktoré sa mali naplno prejaviť až ráno. 

Jeden z prvých mojich „lepších“ úlovkov na Sahare v roku 2016.

Privítanie

Správca Martin nás už čakal s miernym úsmevom na perách, ktorý decentne naznačoval, že ako len preboha ste nemohli trafiť. Hneď prvý dojem zo Sahary urobil správca Martin. Chlap vyšľahaný vetrom, zajedno so živlami prírody a s pevným stiskom v rukách, ktoré boli poznačené ťažkou dennodennou prácou s rybami a na revíry. My v miernom daždi naobliekaní a Martin vo svojej klasickej čiernej veste a zelenej mikine. My po ceste hladní a Martin možno ešte pred chvíľou dojedajúci obed, ktorý cez deň nestihol. My zúfalí z cesty a Martin usmievajúci sa, vediac že nič hrozné sa nestalo. Tak takéto boli moje prvé dojmy. Takto nejako som si Martina zapamätal. Martina samozrejme necharakterizovala len jeho práca, ale aj príjemný, ústretový prístup ku každému, kto si to cení. 

Tesne pred podobraním prvého saharského úlovku.

Prvé zábery

Dorazili sme a plní očakávaní sme už chceli mať udice nahodené. Otvorili sme auto a v tom prásk, moja dovtedy pekná zelená taška padla rovno do kaluže blata. V podstate pre tento príbeh nepodstatné, ale zároveň presne vyjadrujúce danú chvíľu. Konečne na rybách, ale s mnohými, treba však povedať, nie závažnými útrapami. Prvá noc bola pred nami a do vody sme ako tak nahodili prúty. Už o niekoľko hodín mal kolega prvý záber, po ktorom hneď ráno sa pošťastilo aj mne. Celkom ľahký začiatok, zdalo sa mi. Ale asi sme sa nechali príliš uniesť na pozitívnej vlne, nakoľko ďalšie dni už boli a poznanie ťažšie.

Prvý kontakt s rybou znamenal nádej, že môžu prísť ďalšie.

Prvé dojmy

Nebudem sa ďalej detailne rozpisovať o taktikách, alebo o tom čo presne a kedy sa nám podarilo chytiť. Toto ani nebolo primárnym zámerom tohto článku. Skôr som chcel naznačiť, čo všetko bolo pred tým, než som na brehoch Sahary mohol v rukách držať prvého svojho kapra. Celý ten začiatok, moje prvé dojmy zo stretnutia s ľuďmi na revíri a prvé úlovky totižto formovali niečo, čo naďalej trvá. Saharu navštevujem, respektíve mám snahu navštevovať každý rok. Niekedy sa mi to podarí na jar a opätovne na jeseň, inokedy iba raz do roka. Málo kedy sa teším na sedem hodinovú cestu, na večerné príchody, na rýchle vybaľovania, ale vždy po návrate domov z takejto rybačky, už plánujem opäť ďalší výjazd.

Jedna z prvých nocí strávená na Sahare. Vegetácia je dnes už iná, ale zvuky okolia zostali rovnaké.

Dnes iná, ale prvý dojem pretrval

Revíry sa vyvíjajú, menia sa, pričom v negatívnom ako aj pozitívnom zmysle slova sa na nich podpisuje čas. A práve preto, moje prvé dojmy z revíru Sahara je potrebné hodnotiť a brať do úvahy v tom zmysle, ako som to počas prvej svojej návštevy vnímal. Sahara je dnes iná, aká bola vtedy, keď som ju navštívil po prvý krát. Je to prirodzené a takto to v živote chodí. Prvé dojmy však do istej miery dokážu formovať dlhodobý prístup a názor ku konkrétnej lokalite. Niekedy stačí dobrý alebo zlý prvý dojem, aby to v nás zanechalo dlhodobú stopu, ktorú je možné niekedy len veľmi ťažko zmeniť alebo upraviť. Občasný pohľad spätne nám následne poodhalí, ako sa náš prístup ku konkrétnemu revíru formoval a vyvíjal, pričom niekedy aj naznačí, čo s najväčšou pravdepodobnosťou bude nasledovať. Prajem všetkým veľa úspechov pri objavovaní vašich vlastných nových revírov.

Každý revír schováva pekné zákutia.